Minulosť je naším zrkadlom

Nostalgia za minulými časmi je ešte stále živá v našej spoločnosti. Reprezentujú ju najmä tí, ktorí sa nemali vtedy zle a dnes si žijú taktiež dobre. Mentálne zotrvanie v totalite dokazuje aj skutočnosť, že Slovensko stále čaká na svoju prvú nesocialistickú hlavu štátu. Čakať, že konečne si zvolíme vládnych predstaviteľoch nezaťažených prednovembrovou dobou, patrí momentálne do kategórie scifi. V okamihu zostavenia súčasnej koalície bolo jasné, že to nebude ona, ktorá urobí ďalší krok vpred na ceste k definitívnej rozlúčke s komunistickou minulosťou. Rehabilitovať posluhovačov režimu a vedome likvidovať stopy ich nemorálneho konania však nie je drobným „problémikom“, ale otázka správania jednotlivcov, ktorí sa (ne)zlomia pri ďalšom hoci len náznaku totality. Prečo teda Jánošík, starí Slováci, Cyril a Metod áno, ale Ústav pamäti národa nie? Odpoveď je jednoduchá. Posolstvo prvej skupiny je pre mnohých nás dnes vzdialené a hlavne neškodné. Jánošíkov spis v Ústave pamäti národa nenájdete. Dokumenty a spisy našej nedávnej minulosti vstupujú ako pichliače do svedomia. Ak ich tí, ktorí cítia výčitky, chcú umlčať, majú niekoľko možností. Najjednoduchším riešením je spochybnenie a zľahčenie všetkého - spisy sú nepravdivé, ústav si neplní úlohu alebo ešte ľahšie je presvedčiť národ, že ak niekto vedome udával, ak trpeli nevinní, ak konkrétni ľudia brali majetok, slobodu, posielali ľudí na smrť... to vlastne žiadnym problémom nie je. Lebo dnes máme predsa oveľa dôležitejšie problémy - euro, dialnice, zdravotníctvo atď. Otázka "byť či nebyť" ohľadom ďalšej existencie Ústavu pamäti národa je zrkadlom nastaveným nám všetkým. Ak totiž ostaneme ľahostajní k vlastnej minulosti, nesieme svoj diel zodpovednosti za našu súčasnosť aj budúcnosť. Totalita zmizla z našich ulíc, námestí a názvov inštitúcií, ale úplne nezmizla z niektorých hláv. Kým sa tak nestane, bude existencia ústavu stále oprávnená.